Víno vždy hralo dôležitú rolu v dejinách ľudstva. Nezaobídu sa bez neho dôležité spoločenské akcie ani cirkevné obrady. Červená farba symbolizuje krv, teda život, ktorý sa stáva s pohárom vína o niečo ľahší.
Do Čiech sa vinič dostal v deviatom storočí, a to vďaka babičke svätého Václava, svätej Ľudmile, ktorá dala priviesť sadenice z Veľkomoravskej ríše. Ľudmile ho venoval samotný veľkomoravský knieža Svätopluk, aby nastolil dobré vzťahy s jej manželom kniežaťom Borivojom. Najväčší rozmach zažilo české vinárstvo za vlády cisára Karola IV., ktorý doviezol vinič do Čiech až z Burgundska. Vinári boli za jeho vlády oslobodení o daní a cisárovi mali ako desiatok odvádzať len tridsať litrov vína. Lenže toho najlepšieho.
V stredoveku, keď sa víno stalo výsadou bohatých vrstiev a neoddeliteľnou súčasťou katolíckych obradov, sa vyvíjajú vinárske tradície; niektoré z nich sa dochovali až do dnešných dní. Viete, čo je to zarážanie hory ? Zrelé hrozno, pri ktorom sa čakalo na správnu mieru cukornatosti, bolo treba starostlivo strážiť. „Horou“ sa nazýva asi päťmetrový ozdobený kôl, ktorý zarážali vinári vo vinohrade ako ochranu proti zlodejom. Len čo vinári zarazili horu, do vinohradu už nesmel vstupovať nikto cudzí. Samotný kôl, samozrejme, nestačil, a tak vinohrad strážili aj strážcovia, „hotaři“, vyzbrojení bičom a píšťalkou. Chytení zlodeji putovali pred súd, ktorý v stredoveku vynášal drsné tresty.
Nevyplatilo sa ani ujedanie počas vinobrania. Keď sa slávnostne začal zber hrozna, nastúpili do vinohradu zberači s vinárskymi nožmi a dali sa do úmornej práce. Mali dobrý plat, ale museli dodržiavať prísne pravidlá. Okrem tehotných žien nikto nesmel trhať hrozno pre svoju potrebu. Nedisciplinovaný zberač mohol v stredoveku skončiť aj na šibenici. Zberači hrozna si však počas práce užili aj veľa zábavy a vo vinohrade sa dal dohromady nejeden pár.
Najlepšie hrozno sa dávalo bokom pre významné osoby a najlepšie z najlepších skončili v omšovom víne. Cirkevné rády sa po stáročia starali o vinohrady a o šírenie nových odrôd a zber bol často jedinou obživou mníchov. Keď sa vinobranie skončilo, zberači ozdobili posledný košík viničom a vyrazili do „preshausu“, ako volali lisovne. Víno však nemohol lisovať každý. Toto právo udeľoval kráľ, kláštorom neskôr aj katolícka cirkev.
Povinnosťou gazdu bolo usporiadať na konci zberu veselicu. Pôvodne to boli len hody, pri ktorých sa pilo mladé víno, burčiak, neskôr sa k nim pridali aj jarmoky, päte a ďalšie akcie. Tak sa z vinobrania postupne stali veľké oslavy, aké každoročne zažívame na mnohých miestach. Vyrazte napríklad na Pálavské alebo na Mělnické vinobranie, Znojemské historické vinobranie alebo na vinobranie do pražskej Grébovky.
Viete, že… Prípitok bol pôvodne ochranou proti otráveniu? Šľachtici si štrngali tak mohutne, že časť vína prešplechla do susedného pohára. Keď sa hostiteľ nebál po prípitku odpiť zo svojho pohára, víno bolo v poriadku.
Slávnosti vinobrania konané v Znojme a v Mikulove inšpirovali v roku 1967 vizovického lekárnika PhMr. Miloša Žabku, ktorý sa rozhodol usporiadať festival oslavujúci typické ovocie jeho – slivku. S nápadom oslovil riaditeľa miestnej pálenice Jana Laga, ktorý súhlasil a navrhol, aby akciu nazvali „trnkobranie“ podľa toho, ako na Valašsku volajú slivky. Festival následne prešiel rôznymi premenami v závislosti od politickej situácie a potom, čo ho v roku 2000 presunuli do areálu firmy RUDOLF JELÍNEK, a.s., začala postupne rásť programová ponuka akcií aj návštevnosť „Trnkobrania“. Tohtoročný ročník sa koná v dňoch 18. – 19. 9. opäť v areáli vizovickej likérky R. Jelínek.
